V pekelných snoch sa mu snívalo, že mrtvolám sťahoval zlaté šprky. Boj s akoukoľvek závislosťou je úporný. Vyžaduje veľa námahy, prekonávania, pevnej vôle.
Boj s akoukoľvek závislosťou je úporný. Vyžaduje veľa námahy, prekonávania, pevnej vôle i silu charakteru. Zničujúce vazalstvo na výherných automatoch okúsil na vlastnej koži aj 30-ročný Košičan, ktorý sa o svoje bolesti i vykúpenia s nami podelil. Tvrdí, že vyliečený nie je a nikdy nebude. Do konca života ostane abstinujúcim gemblérom. Z pochopiteľných dôvodov nechcel v článku vystupovať pod svojim menom, preto ho budeme volať Peter.
S blikajúcimi hernými prístrojmi sa začal kamarátiť pred 14 rokmi. V tom čase boli u nás novinkou, ľudia ich ešte len spoznávali a Peter bol jedným z nich. Rád skúšal nové veci a rád riskoval. Prvé zoznámenie bolo neškodné. Zlom nastal vo chvíli, keď mu vážne zranenie ako vrcholovému športovcovi prekazilo ctižiadostivé plány. Dlhé roky tvrdej driny zrazu vyšli navnivoč. Športová budúcnosť sa zosypala ako domček z karát. Odrazu mal hromadu voľného času. Nevedel čo s ním…
“Bola to pre mňa veľká trauma,” spomína Peter na začiatok svojho otroctva. “Bol som mladý a plný optimizmu, ale nevedel som, čo ďalej. Prebytočnú energiu som začal využívať na zabávanie sa v baroch a na diskotékach. Dostal som sa k alkoholu, cigaretám a k hazardu.” Prišla prvá výhra 2 500 korún, čo bolo v tej dobe pre mladého chlapca slušný “zárobok”. Viac mu nebolo treba. Motivácia ľahko zarobených peňazí ho odvtedy permanentne sprevádzala dlhé roky.
Automaty pravidelne “kŕmil” vreckovým, ktoré dostával od rodičov. Živiť ich bezodné vnútro však bola čoraz väčšia fuška. Netrvalo dlho a Peter si začal peniaze od kamarátov požičiavať. Dostal sa do bludného kruhu – tu vrátil, tam si požičal… “Stále som potreboval peniaze. Na splácanie dlhov, na hranie. Začal som pracovať v bare a všetky príjmy išli do automatov. Hral som aj v kasínach, ale najviac som sa sústredil na výherné automaty. Americký poker bol pre mňa hrou číslo jeden. Najviac sa mi za jeden deň podarilo vyhrať 11 tisíc a prehrať 20 tisíc.”
Rodičia si všimli, že so synom niečo nie je v poriadku. Komunikoval málo a agresívne. Všetko prasklo, keď kamaráti ako “úverová banka” prestali fungovať. Peter dostal “spásonosný” nápad peniaze si tajne “požičal” od rodičov. Veď keď vyhrá, vráti ich… Najprv minul koruny, potom marky, neskôr doláre. Keďže ani slušná suma rodičovských peňazí mu očakávanú výhru nepriniesla, siahol na rodinné šperky. Rýchlo, trasúc sa neodolateľnou túžbou hrať, odniesol zlato do záložne a už pred 10. hodinou dopoludnia postával pred herňou. Všetky peniaze boli za hodinu fuč…
“Človek začne myslieť len na jedno – ako získať peniaze. A urobí pre to všetko. Gembléri majú veľmi silný vzťah k peniazom. Prirodzené hodnoty sa strácajú a na prvé miesto prichádzajú peniaze, peniaze a peniaze. Rodina a láska sú na poslednom mieste,” hodnotí svoje vtedajšie myslenie. “Stále som to videl tak, že si od rodičov tie peniaze požičiavam. Oni to však vnímali ako krádež,” vraví Peter.
Rodičia boli nekompromisní a dali synovi na výber. Liečenie na psychiatrii, alebo ulica. “Z myšlienky na psychiatriu mi bolo zle. Nie som magor, hovoril som si. V tej dobe som mal voči tomu predsudky. Chcel som to riešiť sám. Bola to veľká chyba…”
Rodičia svoje vyhlásenie mysleli vážne a Petra na ulicu vyhodili. Týždeň býval i jedol u kamaráta. Potom sa zavesil “na krk” babke a jej šperky skončili v záložni… Otec ich vyplatil a syna vyhodil aj od starej mamy. Peter niekoľko nocí spal na kartónovej škatuli v pivnici s rozbitými oknami. Triasla ho zima, bol hladný. “Bol som doslova bezdomovec. Až vtedy to so mnou zatriaslo. Uvedomil som si, čo som svojou sprostou hlavou narobil, kam som sa dopracoval. Na tejto životnej ceste sa mi nič nepáčilo, bolo to strašidelné. Rozhodol som sa pre psychiatriu.”
V tomto období ho okrem reálneho života desili aj vlastné sny. V noci sa budil s triaškou, spotený tak, že sa z neho lial pot cícerkom. “Boli to pekelné sny. Plával som v nejakom bahennom jazere medzi množstvom hnedých mŕtvol, ktorým svietili z tváre len bielká. Jedna mala na sebe zlatú retiazku, ďalšia prsteň, náramok, náušnice… Ja som sa medzi nimi prehraboval a sťahoval im to zlato dole. Potom som išiel do záložne a už som hral ´červenú na čiernu´. Všetky peniaze som prehral…”
Prvé liečenie
Na košickom psychiatrickom oddelení prešiel Peter rôznymi vyšetreniami, ktoré mali potvrdiť, či je naozaj závislý a potrebuje liečbu. O gemblérstve sa vtedy vedelo málo, neexistovali ani odborné postupy liečby tejto choroby. Keďže závislosti sa liečili na Psychiatricko-liečebnom ústave Predná Hora, poslali ho tam.
“Myslel som si, že to tam bude hrozné. Samý asociál, ´bezďák´ a stratené duše… Ale prekvapilo ma, že som sa dostal medzi normálnych ľudí z každej vrstvy. Boli tam podnikatelia, lekári i právnici,” spomína Peter. Gemblérov tu liečili ako alkoholikov. Chodili na prednášky o alkoholizme, absolvovali terapeuticko-rehabilitačné meditačné cvičenia, autogénne tréningy. “Cieľom liečby bolo vypnúť, uvoľniť sa a odpútať od vonkajšieho sveta. Bolo to príjemné, za dva týždne sme ožili,” pochvaľuje si. Odborný personál ich učil asertívnemu správaniu, aby mohli v budúcnosti odolávať nástrahám kamarátov.
Liečba bola postavená na pravidelnom dennom režime (upravení bežných návykov). Budíček, osobná hygiena, rozcvička, upratovanie, terapie, povinná práca v zariadení, obed a potom skupinové a individuálne terapie. Liečba je dobrovoľná a pri porušení akéhokoľvek bodu v programe sa pre pacienta končí. Ak sa človek chce vyliečiť, počúvať musí.
Po troch mesiacoch odvykacej kúry sa Peter vrátil domov. “Opravený” a s prehodnoteným životom začal žiť nanovo. Bál sa, ako ho rodina prijme, veď narobil im toľko zlého. No zbytočne. Obaja Petrovi rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní inteligentní ľudia, ktorí sa so synovou chorobou učili citlivo zaobchádzať. Po konzultáciách s psychiatrickými odborníkmi, stanovili synovi pravidlá, ktoré mal v bežnom živote dodržiavať. Musel sa zamestnať a finančne prispievať na chod domácnosti, aby si uvedomil, že život niečo stojí. Rodičia mali jeho peniaze neustále pod kontrolou. Kontrolovali či nemá pri sebe väčší finančný obnos i bločky z nákupov.
Opäť na dne
“Takto som sa držal približne dva roky,” pokračuje Peter. “Potom som začal mať recidívy, ale nie v tej miere ako v minulosti – doma som už nekradol. Vpadol som do starej partie, ale myslel som si, že sa nič nedeje. Všetky zarobené peniaze išli opäť do automatov, rodičom som prestal prispievať. Zase som nekomunikoval a bol som agresívny,” Uvedomoval si, že to s ním opäť ide dolu vodou. Znovu prechádzal z jedného dlhu do druhého. Rodičia sa s tým pokúšali bojovať, ale márne, preto sa nakoniec opäť rozhodli pre radikálne riešenie. Peter sa znovu ocitol na ulici. Tentoraz však býval v podnájme. Žil ťažko, dva týždne hojno a druhé dva… Dlho to takto ťahať nemohol.
Druhé liečenie v ústave na Prednej Hore už bolo iné. Skupine gemblérov sa systematicky a osobitne venoval špecializovaný odborník MUDr. Jozef Benkovič. “Tentoraz sme sa učili pochopiť gemblérstvo. Jeho vznik i to, ako ovplyvňuje mozog človeka. Učili sme sa, ako proti nemu bojovať v reálnom živote na základe praktických cvičení formou scénok. Ako jednať s ľuďmi, ako sa zamestnať, vybavovať úradné veci, kde bývať po príchode domov. Bola to fantastická škola,” pochvaľuje si Peter. Po dvoch mesiacoch sa zaradil do bežného života.
Bez gemblérskych záťahov vydržal rok. Strata blízkeho človeka jeho psychikou otriasla natoľko, že chorobu na niekoľko dní nezvládol. Opäť hral, no prehral “iba” 7 tisíc. “Behom pár dní som sa zmobilizoval, zdvihol som telefón a opäť som bol na Prednej hore. Prijali ma na dva týždne. Hovoria tomu zastavenie ťahu.” Pri tomto treťom pobyte v liečebni si pripomenul princípy boja s touto závislosťou.
Uplynuli tri roky a Peter sa zatiaľ bez väčších problémov drží. “Občas do toho skĺznem. Raz za čas do automatu hodím sto maximálne 300 korún, čo by som nemal. Keď vidím automaty, ťahajú ma. Som naštvaný, že sú takmer v každom podniku. Viem čo mám robiť, mám zdvihnúť telefón a zavolať doktorovi. Zase sa presviedčam, že všetko je v poriadku. Paradoxom je, že viem, čo mám robiť, ale nespravím to.”
Gemlérstvo je choroba, ktorú si človek privodí svojím konaním sám. V podstate nemôže za to, že mu príroda nadelila do vienka slabšiu psychickú odolnosť. Génový potenciál i okolnosti, ktoré človeka sprevádzajú a ovplyvňujú od útleho detstva, nemožno vopred ideálne naprogramovať. Petrovi je ľúto zranených sŕdc svojich najbližších. Postupne, krôčik po krôčiku zoceľuje svoju psychiku i rozbitú sebadôveru. “Každý má právo na chyby,” myslí si. “No každý má právo aj na to, aby si tie chyby opravil…”
Veľa gemblérov je z radov nezamestnaných, ktorí by takto chceli zbohatnúť hovorí MUDr. Jozef Benkovič.
Od počítačových hier ku patologickej závislosti
“Gamblérstvo sa vyskytuje u ľudí, ktorí majú nízku hladinu serotonínu v mozgu. Jeho deficit spôsobuje, že takíto ľudia sú viac ako impulzívni. Majú aj deficit dopaenor pohybu, čo znamená, že sú veľmi vzrušiví,” objasňuje MUDr. Jozef Benkovič, primár II. oddelenia Odborného liečebného ústavu psychiatrického Predná Hora (na snímke).
Gamblérstvo postihuje viac mužov ako žien a najčastejšie vo veku 25 až 35 rokov. “Ide väčšinou o ľudí s učňovským vzdelaním. Veľa gemblérov je z radov nezamestnaných, ktorí by takto chceli zbohatnúť.” Závislosť spúšťa mnoho faktorov. Nedostatok financií, neschopnosť riešiť problémy a konflikty, alkohol i nuda. Podstatnú úlohu zohráva aj genetická predispozícia i výchova. Súčasná počítačová éra vzniku tejto závislosti doslova nahráva. Zaneprázdnení rodičia často “odkladajú” svoje deti k počítaču a neuvedomujú si, že takto môžu nechtiac budovať základy budúceho gemblérstva. “Deti sa pri týchto hrách naučia takej zručnosti, že potom si len presadnú zo stoličky na stoličku a sú z nich hotoví gembléri,” upozorňuje MUDr. Benkovič.
Svetové štatistiky uvádzajú gemblérstvo u piatich percentách ľudí z celkovej populácie. Ak k tomu prirátame neliečených gemblérov, toto číslo bude určite vyššie. Prednú Horu “navštívi” približne 60 až 100 gemblérov ročne. MUDr. Benkovič tvrdí, že počet gemblérov oproti predchádzajúcim rokom neklesol, akurát nestupuje na liečenie mladšia generácia vo veku 18 až 19 rokov.
Možnosti liečby gemblérstva sú v požívaní antidepresív, ktoré zvyšujú hladinu serotonínu v mozgu. Na Prednej Hore liečia pacientov skupinovými psychoterapiami. “Konkrétne kognitívno behaviorálnu terapiu, pri ktorej ide o zmenenie myslenia a správania človeka. Ide o hlbokú analýzu všetkých problémov človeka, spúšťačov závislosti a jej dôsledkov.” V rámci nej sa gembléri učia zaobchádzať s financiami a predpokladanými problémami či nástrahami reálneho života. Psychoterapeuti pracujú aj s rodinami gemblérov. Učia ich prístupu k týmto ľudom. Dôraz sa kladie predovšetkým na ochranu pre spúšťačmi ochorenia. To znamená, že abstinujúci gemblér v prvom rade nemôže mať pri sebe žiadne voľné peniaze. Nesmierne dôležitým bodom je vyhýbať sa starým kamarátom, starým chodníčkom.
“Ako každá závislosť, ani gemblérstvo sa vyliečiť nedá. Človek môže len abstinovať,” vraví MUDr. Benkovič. Jeho bývalí pacienti majú na neho mobilný kontakt, pre prípad, že by si so svojou závislosťou nevedeli doma sami poradiť. “Peter bol pred rokmi na dobrej ceste. Ale mal by absolútne abstinovať. Kontrolované hranie v ich prípade neexistuje, pretože je spúšťačom patologického hráčstva v budúcnosti.”
CELÝ ČLÁNOK TU
ZDROJ OBRÁZKU: www.pexel.com